Popis

Andy stretla Roba. Hoci si myslela, že chlap, po akom túži, neexistuje, v ňom nájde všetky svoje predstavy. Je jedno, že jej rodičom sa veľmi nepáči. Andy je už veľká a vie si svoje šťastie obhájiť.

Po nádherných spoločných chvíľach, prebdených vášnivých nociach a víkendoch plných zážitkov, sa ocitnú ruka v ruke pred oltárom. Ako v rozprávke. Po čase zisťuje, že nechce byť ako každá „správna“ manželka. Manželka, ktorá zvláda všetko: viesť domácnosť, starať sa o deti, starať sa o seba a o svoje vzdelávanie...

Hneď potom, ako sa staneme matkami, každá stíhame robiť viacero vecí naraz. Zatiaľ čo náš vyvolený ostáva na gauči s futbalom, pivom a dobrým jedlom....

Ak chcete uveriť sebe, svojim snom a tomu, že aj s láskou a deťmi sa sny plniť dajú. Prečítajte si túto knihu. Lebo ten - kto miluje, vyhráva.

Ale musí bojovať!

/Úryvky z knihy/

Neviem, či to bolo výchovou alebo povahou, ale mama mohla byť so mnou spokojná. Priznávam, zopárkrát som bola na rande dlhšie ako do povolenej pol desiatej večer, aj keď na druhý deň bola škola. Ale v hĺbke podstaty som nikdy nepatrila k ženám, ktoré sú ochotné sa pre lásku a rodinu vzdať všetkého. Kariéry, priateľov, života. Vlastne sa obetujú a potom to svojim blízkym nezabudnú do konca života pripomínať. Ako teta Radka svojim deťom.

Keď k nám teta Radka prišla na návštevu, nepočúvali sme nič iné len samé lamentácie.

„Vieš, kde som mohla byť, keby som sa nevydala? Profesor anatómie ma považoval za veľký talent!“ Hovorila teta Radka celkom zbytočne môjmu otcovi.

„Všetkého som sa kvôli vám vzdala a toto je vaša vďaka?“ Kričala teta Radka na svojich dvoch synov, keď hrali futbal v obývačke, rozbili náš krištáľový luster a potom ešte odvrávali.

„Vieš, kde si mohla byť, keby si sa nevydala za toho debila?“ Triasol tetou Radkou otec, keď zametala črepiny lustra a s plačom mu sľubovala, že mu ho raz splatí, aj keby si mala nájsť brigádu v obchode.

Takýto život nie, vravela som si v deviatich, osemnástich, dvadsiatich piatich. Mne sa niečo také stať nemôže. A prečo? Lebo aj keby som si jedného dňa možno založila rodinu, moja kariéra bude pokračovať ďalej. Budem ľúbiť svojho manžela, svoje deti ale rovnako budem mať rada aj samu seba, no nie? Predsa neprestanem existovať len preto, lebo som poslúžila ako inkubátor páru ľudských mláďat?

Ja som síce neštudovala medicínu ale biológiu, nevedela som si však predstaviť nič, kvôli čomu by som bola ochotná sa jej vzdať. Ani keby za mnou prišiel sám veľký Brad Pitt a ponúkol mi nestresovú existenciu po jeho boku. A bez predmanželskej zmluvy.

Možno mi ako ďalší výchovný príklad slúžili rodičia. A myslím to tentoraz v pozitívnom zmysle. Mama bola lekárka na novorodeneckom oddelení, otec architekt a svojho jedináčika, to ako mňa, zvládli vychovať v zhode a harmónii a okrem toho nikdy neprísť neskoro do práce. Moji rodičia boli presne tí ľudia, ktorí sa ešte aj nad hrobom budú držať za ruky a spomínať na krásny spoločný život.

Rodičia pre mňa predstavovali a stále predstavujú ideálny pár.

                Keď som sa o tom raz zmienila pred mamou, povedala mi: „Manželstvo je o každodenných kompromisoch, moja.“

                „Aj ty robíš kompromisy, mami? Veď s ockom ste ako dve hrdličky! Navzájom sa podporujete a...“

                „To zistíš, až keď budeš mať vlastnú rodinu, aká je to drina, držať všetko pokope“, prerušila ma.

                „Neverím, mami, že ty sa musíš snažiť udržať pokope svoju rodinu. Veď dodnes rozprávaš pri každej príležitosti, ako ste sa s ockom spoznali a zamilovali.“

                „Moja“, odpovedala mi, ako sa mi vtedy zdalo, záhadne, „ako sme sa zamilovali, áno, ale zapamätaj si, muža spoznáš, až keď s ním máš deti.“

                Myslím, že som jej vtedy neverila ani slovo.

                Bola som totálne naivná.

Keď som bola mladá, nerozmýšľala som nad tým, čo budem musieť obetovať pre lásku a rodinu. Ani mi to len nenapadlo. Mala som si však ako dvadsaťročná, keď som dva týždne pozorovala hniezdo orla skalného v stane pripnutom na brale, lámať hlavu nad tým, ako to budem, preboha, zvládať, keď budem mať malé deti? Či ich budem kojiť počas výstupu a tíšiť ich plač, lebo orol práve sedí na vajíčkach?

Vlastne, asi som mala. Lebo keby som sa bola nad tým aspoň trochu zamyslela, tak by som namiesto biológie vyštudovala radšej účtovníctvo a robila z domu. Lenže ja som si povedala, že som moderná a emancipovaná žena a keď ma bude treba zavesenú na brale, tak na tú materskú pôjde trebárs aj môj manžel. Veď je tiež rodič v rovnakej miere ako ja.

Asi mi to pozorovanie vtákov, kde sa o mláďatá vždy, možno s výnimkou kukučky, starajú obaja rodičia rovnakým dielom, udrelo na hlavu.

Asi som z tej ornitológie bola taká zblbnutá, že som zabudla, že muž nie je vták. Že je cicavec a toho vtáka len má.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

A ja som bola single vlastne vždy.

Neviem, čím to bolo. Možno mojou vášňou pre biológiu. Keď ste totiž do niečoho na sto percent zažratí, keď vás to pohlcuje najviac na svete, nemáte veľa času na iných ľudí. Tak to bolo aj so mnou. Biológii som venovala všetko: voľný čas, vzťahy, výzor... No áno, čo myslíte, ako vyzerá človek na dvojmesačnej stáži na horskej výskumnej stanici v Rocky Mountains? Určite tam nemá možnosť sa každé ráno nahodiť do lodičiek, dopriať si každé tri dni masku a pravidelne kontrolovať odrastené korienky. Hoci, korienky sa tam kontrolovať dajú, ale keď človek zistí, že s tým aj tak nemôže nič urobiť, tak sa radšej koncentruje na korienky na lúke. Je to oveľa konštruktívnejšie, prisahám.

Áno, s tými, s ktorými som visela na brale pozorujúc orla skalného, som sa zblížila na takej rovine, akú by som ťažko dokázala popísať. Boli to vzťahy, ktoré nepotrebovali slov, stačila blízkosť a istota, že si ten druhý nezabudol ďalekohľad. Ale tieto vzťahy nikdy neprerástli do neprofesionálnej roviny. Nikdy mi nikto v tom stane zavesenom na brale nezačal vyznávať lásku. Alebo ma aspoň nemiestne obchytkávať. Sexuálny harassment sa na fakulte biológie skrátka nekonal.

Bolo to na zošalenie.

Hoci som nevyzerala najhoršie, bolo mi jasné, že nie som ten typ, za ktorým by muži šaleli. To som si uvedomovala. Plochá ako Dunajská nížina, nos ako Kriváň. Ale že sa od strednej nenašiel ani jeden aspoň trošku do mňa pobláznený chlap, ma niekde vnútri udivovalo a bolelo.

„Nesmúť, mici, veď si ich zopár mala, nie si úplne na súši“, snažila sa ma potešiť Kata.

Bol večer a všetky páriky zaliezli do svojich stanov tam a venovali sa niečomu, o čom som ja mohla len snívať. A tak sme sedeli v našom stane a zase raz rozoberali môj milostný život. Na to, že sa v ňom už roky nič nedialo, to znova a znova vydalo na pozoruhodne dlhú konverzáciu.

„Áno, pár chlapov sa so mnou vyspalo, veľká výhra, fakt!“ Odpovedala som a odpila si poriadnu dávku z ploskačky, ktorú Kata pribalila na zahriatie.