Popis

Ukážka z textu

Dorota pod posteľou tŕpla v strachu, čo sa bude diať. Hoci tušila, že sa situácia zopakuje, naivný kúsok v nej dúfal, že sa tak nestane.
Keď sa ozvali prvé protestné výkriky ženy a zúrivý, až primitívny rev muža, najprv sa presviedčala, že nič nepočuje. Keď sa spamätala, rozhodla sa konať. Nemôže dopustiť, aby sa to stalo.
Vyštverala sa spod postele a vrhla na chlapa, ktorý držal dievča ako priklincované. Dorota nemala dosť síl, aby ho od nej odtrhla, no nevzdávala sa, ani keď ju od seba odstrčil. Znova ho ťahala, až kým nepreniesol všetok svoj hnev na ňu. Chytil ju pod krk a zdvihol zo zeme. Pokúšala sa kričať o pomoc, jej hlas však veľmi rýchlo stratil na sile. Do pľúc sa jej nedostávalo dosť vzduchu.
Pohľady sa im stretli. Jeho bol zúrivý, no prázdny. Akoby ju neškrtil človek, ale nejaké zviera. Čo sa to s ním porobilo?
Dievča, ktoré Dorota zachránila pred znásilnením, vstalo z postele. Zdalo sa, že jej službu neopätuje. Nebolo jej vďačné, práve naopak, hnevalo sa.
Až keď bolo pre Dorotu takmer neskoro, ozvala sa: „Pomoc, pomoc!“
Nebolo to nástojčivé volanie o život, jej hlas znel až ironicky. Keby Dorotu nedelil len krôčik od smrti, kládla by na to väčší dôraz.