Popis

Najväčším nepriateľom každého hrdinu je zrada

Rok 1179. Normanskí dobyvatelia anglického kráľa Henricha II. sa prehnali Anglickom, Walesom a neušetrili ani Írsko.

Írskeho šľachtica Ferdiu uväznili vo Walese ako záruku, že jeho otec sa viac nebude búriť proti novým pánom. Počas šarvátky na neďalekom hrade však Ferdia zachráni život mužovi, ktorý sa stane jedným z najslávnejších bojovníkov, aký kedy žil – Richardovi Plantagenetovi, kráľovi Levie srdce.
Ferdia sa stane Richardovým panošom a preplaví sa s ním cez Úzke more do Akvitánie, aby potlačili vzburu tamojších šľachticov. Spoločne obliehajú hrady a bojujú v nespočetných krvavých bitkách. Richardova sláva rastie, s ňou však aj závisť neprajníkov. Ferdia zistí, že najväčšie nebezpečenstvo Richardovi nehrozí od cudzích vojsk, ale od vlastnej rodiny.

Z anglického originálu Lionheart (Orion Fiction, an imprint of The Orion Publishing Group Ltd., London 2021) preložil Otto Havrila.

Ukážka z textu

Spomienky mi istý čas pomáhali. Sedel som opretý o zadnú stenu a zakrútený do deky som si predstavoval otcove veľké mozoľnaté ruky so zlomenými nechtami, no zároveň jemné, ktoré mi ukázali, ako sa drží meč. Mama, mračiac sa od sústredenia, učila moju mladšiu sestru vyšívať. Od pece vanula mučivá vôňa chleba alebo makrely, ktorú sme chytili v zátoke a piekli na masle. Za najdlhšej noci v roku ženy a muži tancovali okolo veľkých vatier. Nazývali sme ju Bealtaine, Angličania Beltane. Počas zimných večerov, keď vonku zúrila fujavica, sme sedeli pri ohni a bard rozprával príbehy o láske a zrade, priateľstve a nepriateľstve, vojne a smrti. Moje meno Ferdia pochádza z bájneho príbehu Táin, ktorý sa v Írsku rozpráva už tisícky rokov. Angličania by to vyslovili Tojn.
Vtedy som toho ešte veľa nezažil a zásoba spomienok sa mi zakrátko minula. Skúšal som ich znovu oživiť, no v takom stave sa to jednoducho nedalo. V slabej chvíli som ronil trpké slzy a v duchu hromžil na svoj osud. Prihováral som sa Bohu, ten však neodpovedal. Žiaľ nahradil hnev a trieskal som do dverí, kým som si nerozodral ruky do krvi. Bolo mi jedno, či ma dakto začuje. Nikto neodpovedal, nikto neprišiel. Všetko nasvedčovalo tomu, že tam zomriem. Načisto vyčerpaný a zúfalý som klesol na dlážku, a hoci mi bolo zima a bolelo ma srdce, po chvíli som stratil vedomie.