Popis

„Ak naozaj ľúbiš, nevieš prečo,“ odpovedal ruský novinár a spisovateľ Iľja Erenburg roku 1964 mladému rozhlasovému redaktorovi Pavlovi Hudíkovi na otázku, prečo má rád Slovensko. Táto myšlienka sa stala o vyše štyridsať rokov krédom ostrieľanému rozhlasovému harcovníkovi Pavlovi Hudíkovi pri písaní spomienkovej knihy na roky strávené v tomto čarovnom médiu. Nevie odpovedať, prečo si tak zamiloval rozhlas. Napriek sľubnej perspektíve literárneho vedca pod kuratelou Andreja Mráza a Milana Pišúta sa upísal práve tomuto médiu. Neopustil ho, keď mu lákavým hlasom spievali sirény z televízie, ani vtedy, keď dostával ponuky na finančne zaujímavejšie i spoločensky prestížnejšie posty.

O Pavlovi Hudíkovi možno povedať, že je jedným z posledných mohykánov, ktorí formovali umelecké vysielanie rozhlasu a strávili v ňom celý profesionálny život. Ako zamestnanec nastúpil do rádia roku 1960 a pracoval v ňom až do odchodu do dôchodku roku 2001. Lenže s rozhlasom spolupracoval a autorsky prispieval do jeho vysielania aj pred rokom 1960, aj po roku 2001. Vlani, keď si rozhlas pripomínal osemdesiate výročie vzniku, Hudíkove práce vysielal už vyše 50 rokov. Za to obdobie Pavol Hudík autorsky vytvoril určite vyše tisíc literárnych a dramatických pásiem, dramatizácií, stereokompozícií, portrétov výrazných osobností slovenskej kultúry i rozhlasových odborných štúdií a esejí. Ako vedúci literárnej redakcie venoval veľkú pozornosť uvádzaniu klasickej i modernej literatúry, a to slovenskej i svetovej. Pod jeho krídlami vyrastalo na pôde redakcie veľa významných slovenských spisovateľov a prekladateľov, ako Peter Jaroš, Jozef Mihalkovič, Rudolf Čižmárik, Ján Tužinský, Roman Brat a ďalší, ktorí sa neraz vyznali, čo všetko im rozhlasová škola dala. Je to predovšetkým zásluha Pavla Hudíka, že literárne vysielanie malo veľkú vážnosť v celej spisovateľskej obci, vďaka nemu sa mnohé výrazné diela pôvodnej i prekladovej tvorby dostali k poslucháčovi omnoho skôr, ako vyšli knižne. Aj vo svojej knihe spomienok zdôrazňuje, že rozhlasové dielo je predovšetkým kolektívne, že za jeho čias bolo výsledkom práce všetkých rozhlasových zamestnancov, nielen tvorivých pracovníkov, ako autor, redaktor, herec, režisér, zvukový majster a hudobný redaktor, ale  kvalita programu závisela aj od obetavej práce sekretárok, dokumentaristov, knihovníkov, pracovníkov ekonomických a správnych zložiek, šoférov nevynímajúc. V knihe spomína a menuje všetkých obetavých pracovníkov, ktorí mu počas jeho päťdesiatročného pôsobenia pomáhali. Spomína aj na stretnutia so spisovateľmi i na tých, za ktorých v časoch zlých niesol kožu na trh a ich diela často aj pod pseudonymami alebo prepožičanými menami vysielal.  Kniha Môj (roz)hlas predstavuje  akési osobnostné dejiny Slovenského rozhlasu a kto v budúcnosti bude chcieť napísať skutočné dejiny Slovenského rozhlasu, nebude môcť Hudíkovu knihu ako dôveryhodný materiál jednoducho vynechať, pretože je to doteraz najautentickejšie svedectvo na túto tému.

Ján Bábik