Popis

Pod šuplíkovou tvorbou rozumieme literatúru, ktorú píše renomovaný spisovateľ v čase neslobody len pre svoje osobné uspokojenie, resp. pre úzky okruh najbližších, bez ambície svoje dielo v najbližšom období publikovať. Šuplíková literatúra u nás sa predovšetkým spája s tvorbou Janka Jesenského v období vojnovej Slovenskej republiky 1939 – 1945. V päťdesiatych rokoch tento typ literatúry pestovali ďalší významní slovenskí básnici. Nielen obrazne, ale priamo v šuplíku pracovného stola končili verše Jána Smreka, ktoré tvoril po februári 1948. Už štyri dni po prevrate píše v básni Február 1948 tieto pravdivo neľútostné verše: „netiekla nikde krv, len z môjho srdca. / Preto tak nepevne mi sedí hlava.“ V tento deň básnik predpovedal brutalitu nastupujúceho režimu: „Žerú sa deti revolúcie / pes zožral vlastný chvost. / Zbohom buď sloboda, / ach, sloboda, ty skvost.“Verše, ktoré Smrekova manželka po básnikovej smrti našla v šuplíku stola a odovzdala susedovi, literárnemu vedcovi Vladimírovi Petríkovi, svedčia o ďalšej dimenzii umelcovej tvorby – po ľúbostnej, protifašistickej prichádza na svetlo aj protikomunistická. Básnická zbierka, ktorú zostavil, predslovom opatril už menovaný Vladimír Petrík a vo vydavateľstve básnikovho syna Ivana Čieteka Elán vydal pod názvom Proti noci, čím chcel asi vytvoriť paralelu a kontinuitu so šuplíkovou tvorbou Janka Jesenského, pozostáva z niekoľko desiatok datovaných básní, v ktorých sa Smrek prejavil nielen ako mimoriadny umelecký zjav slovenskej literatúry, ale aj ako erudovaný analytický glosátor politickej situácie. V slovenskej literatúre, vrátane exulantskej, ale aj neskoršej disidentskej, asi sotva nájdeme takúto úžasnú symbiózu umeleckej kvality a politickej jasnozrivosti a prenikavosti. Vo veršoch cítime, ako ťažko prežíval Smrek nemožnosť publikovať. Vyjadruje svoje pohŕdanie nad tvorbou poplatných básnikov, nešetrí ani dobrých priateľov, Laca Novomeského a Michala Chorvátha. Na druhej strane, keď Novomeského zatkli, venoval mu priateľské a súcitné verše, ktoré sú ponáškou na jeho známu zbierku: „To v Svätom za dedinou je. / Preto tá knižka neostarne. / Jak neostarnú nádeje, / že básnik nemiloval márne.“V podstate neznáme verše knihy dopĺňajú všeobecnú a zaužívanú charakteristiku básnika Jána Smreka – vnímame ho aj ako autora poézie protestujúcej. Aj preto by sa tento titul nemal chápať len ako literárna kuriozita z tvorby veľkého básnika, ale ako svedectvo o významnom umeleckom hlase, ktorý ani v čase násilia nemlčal.