Popis

Na jar tisícdeväťstoštyridsaťdva narastajú vo Varšave nepokoje a mladá Elžbieta Rabineková ich pozoruje z okna svojho útulného bytu. K Nemcom, ktorí hliadkujú v uliciach, neprechováva sympatie, ale snaží sa nemyslieť na to, čo sa deje za múrom susednej židovskej štvrte. O nemeckej brutalite vie svoje, veď sama musí tajiť svoju pravú totožnosť. Ale keď sa spriatelí s ošetrovateľkou Sárou, dozvie sa čosi, čo ju vtiahne do nebezpečného sveta klamstiev aj hrdinských činov.
Sára pomáha s pašovaním detí z varšavského geta a Elžbieta, zoči-voči ťaživej realite vojny, viac nedokáže odvracať zrak a pridá sa na stranu odboja. Tu spoznáva židovského mladíka Romana Gorku, ktorého trpká nespravodlivosť dovedie až k vzbure. Oddá sa jej s horlivosťou, ktorú nedokáže potlačiť ani láska k Elžbiete. Jeho rebélia však nechcene upozorní na Sárinu činnosť a nevedomky ohrozí Elžbietu aj jej rodinu. Šanca získať slobodu je čoraz menšia...

Z anglického originálu The Warsaw Orphan (Graydon House, Toronto 2021) preložila Lucia Lukáčová.

Ukážka z textu

V tom okamihu ma jej odmietnutie desilo väčšmi než smrť. „Bála som sa. Stále sa bojím. Myslela som si, že ma chceš nachytať.“
„Nachytať?“ zopakovala a zamračila sa.
„Nemci sú veľmi ľstiví,“ odpovedala som cez stiahnuté hrdlo. Odrazu som sa cítila hlúpo, že som o nej pochybovala. „Myslela som si, že je to pasca. Ak neurobím alebo nepoviem to, čo sa má, udáš ma.“
Sáre sa vyjasnila tvár.
„Žijeme v ťažkých časoch. Človek nikdy nevie, komu môže veriť, najmä tu, kde možno zradou získať tak veľa. Je neskoro a mám za sebou dlhý deň, ale to aj ty. Už musíš ísť spať.“
Prázdnu čajovú šálku som položila na konferenčný stolík a zastala som.
„Tvoj manžel,“ ozvala som sa. „Kde je?“
Smutne si vzdychla.
„Zbombardovali aj nemocnicu. Bola som tam, keď sa to stalo, ale v úkryte v suteréne, preto som prežila. Wojciech bol v sále na poschodí. Bol na mieste mŕtvy. Prišla som oňho hneď na druhý deň, ako som prišla o Janusza a mamu. A teraz,“ pokrčila plecami, „teraz som už len ja.“
Rozhliadla som sa po byte a náhle som pochopila, prečo som predpokladala, že nie je vydatá.
„Nemáš tu nijaké fotografie.“
„Všetky boli v dome, čo ľahol so zemou,“ šepla.
O chvíľu som už znova ležala v posteli. Trúda, Mateusz ani Piotr nemali o ničom tušenia. Celé hodiny som nezažmúrila oka a premýšľala o Sáre a jej strate, o múre okolo židovskej štvrte aj o tých, ktorých za ním väznili. Prvý raz som pomyslela aj na príbehy iných ľudí vo Varšave, nielen na ten svoj.