Popis

Ukážka z textu

Pitevný protokol nebol najdlhší ani najpodrobnejší, aký som kedy napísal. Domnievam sa však, že som mu venoval polovicu noci. Len čo mladíka formálne identifikovali, mohol som používať jeho meno. No popri tejto istote som trpel nedostatkom sebadôvery v súvislosti s každým faktom, ako aj so svojimi závermi. Domýšľal som si priveľa? Do akej miery som si bol istý tým, že poranenia tváre nevznikli pri páde na cestu? Mal by som poskytnúť možné vysvetlenia, prečo sa nôž v hrudníkovej dutine pohol? Pôsobil som dostatočne sebavedome? Nechcel som, aby po tom, čo policajti posadia na lavicu obžalovaných nejakého muža, jeho obhajca spustil: „Povedzte mi, doktor Shepherd, koľko pitiev ľudí, ktorých niekto bodol, ste pred týmto prípadom vykonali úplne sám. Čože? Nijakú?“ Hoci moja kariéra sa ešte len začala, už som chápal, že výpovede na súdnom konaní môžu predstavovať chôdzu po mínovom poli. Jedna vec bola napísať pitevný protokol v kancelárii, druhá predniesť ho ako súdny znalec pod paľbou kritiky pred súdom. Od kolegov som si vypočul veľa príbehov zo súdnej siene a na svoje prvé vystúpenie na lavici svedkov na Korunnom súde som sa tešil. Zároveň som sa ho však aj desil.