Popis

Túžba po dobrodružstve privedie mladíka Jima Hudsona do malého mesta na americkom stredozápade. Netuší, že jeho sen stať sa zlatokopom sa nikdy nenaplní. Osud mu pripraví inú životnú cestu, plnú skúšok a nečakaných zvratov, ale aj lásku v podobe domorodej ženy Sussanne. Keď sa Jim rozhodne spojiť svoj život s jej, prijme tým aj údel jej ťažko skúšaného národa, ktorému belosi neprisúdili budúcnosť. Z nerozvážneho mladíka sa stane vyzretý a azda aj predčasne zostarnutý muž, ktorý si po smrti svojej rodiny uvedomí to najpodstatnejšie: že má voči národu, ktorý ho uznal za svojho, nesplatený dlh a že sa musí pokúsiť zachrániť ho.

Román BIELE SRDCE  približuje čitateľovi aj veľké historické udalosti USA druhej polovice 19. storočia – slávnu bitku pri Little Bighorne či masaker pri Wounded Knee. Tieto fakty umne dopĺňajú hodnovernosť tohto napínavého dobrodružného príbehu.

Bol som sám, pretože Ruža šla navštíviť známych do tábora Hunkpapov, vzdialeného asi dve míle južne od nás. Ja som bez Ruže radšej sám nikam nechodil, zdržiaval som sa zásadne medzi "svojimi" Oglalmi, ktorí ma už poznali. Hodovanie a tance predchádzajúcich dní ma dosť vyčerpali, a tak som v sladkom ničnerobení polihoval v tieni.

Odrazu v tábore nastal ruch, pomedzi típí cválali na koňoch bojovníci

„Útočníci sú tu! Oddiel americkej armády!“ kričali na všetky strany.

Nechcel som tomu veriť. Čo by tu, preboha, blízko toľkých Indiánov, vojaci robili?! Že by boli natoľko hlúpi a vrhli sa dobrovoľne do osídiel smrti? Niečo také sa mi zdalo postavené na hlavu, ale sám som bol kedysi vojak a neraz som plnil aj hlúpe rozkazy dôstojníkov. Uvidel som, ako sa oglalskí bojovníci náhlivo natierajú bojo-vými farbami, berú si zbrane a utekajú ku koňom. K nášmu típí pribehol Osamelý Medveď.

 „Jim, neseď tu, bež po kone! Vojaci na nás útočia!“ súril ma.

 „Takže je to pravda? A odkiaľ prichádzajú?“

 „Vraj od tábora Hunkpapov.“

 „Čože?“ vykríkol som a razom som bol na nohách. „Ale veď tam je teraz Prérijná Ruža!“

 „O to rýchlejšie bež po kone, ja zatiaľ nachystám zbrane,“ zavelil dedo.

 Zohnať kone však znamenalo stratiť veľa drahocenného času. Väčšina koní sa nachádzala severne od nás, bežalo tam už veľa bojovníkov. Pridal som sa k nim a zakrátko pricválal naspäť za dedom, ktorý na mňa už čakal so zbraňami. Mne podal pušku s muníciou, on sám si vzal iba luk so šípmi a nôž. Všade pobehovali vydesené ženy a deti, muži vykonávali posledné prípravy na boj. Ja s Osamelým Medveďom sme už ale uháňali k táboru Minnekondžov. Všade pobiehajúci Indiáni a zvieratá vírili mračná prachu zmiešané s úlomkami suchej trávy. Niektorí starí ľudia spievali piesne smrti.

Stále som však nevidel útočiacich vojakov, ktorých ohlasovali naši. Zakrátko sme docválali do tábora Hunk-papov, kde bolo zhromaždených asi tristo Indiánov a prichádzali ďalší. V diaľke som rozoznával modré uniformy, ako schádzajú do údolia. Mojou prioritou však teraz bolo nájsť moju ženu. Poveril som deda, aby skúsil niečo zistiť medzi ostatnými, pretože som nevedel, kde presne ju hľadať. Mal som o ňu veľký strach a všetok ten hurhaj naokolo ho ešte znásoboval. O chvíľu sa vrátil dedo s informáciou, že Ružu naposledy videli tam, kde teraz už útočili vojaci. Od strachu som takmer zomrel.

Dedo a ja sme vyrazili tým smerom, nehľadiac na nebezpečenstvo. Zazrel  som  Sediaceho Býka, ako organizuje bojovníkov do útoku,  a to  mi dodalo  odvahu.  Po niekoľko sto metroch som pri oblúku rieky zbadal voja-kov, ako zosadajú z koní a rozostupujú sa do širšej línie. Niekoľko nepriateľských indiánskych zvedov, ktorí prišli spolu s nimi, začalo strieľať na najbližšie stojace típí. Ozýval sa odtiaľ krik žien a detí.

„Možno je tam aj Ruža!“ skríkol na mňa dedo.

Rozbehli sme sa tým smerom. Medzi típí ležalo nie-koľko mŕtvol. Srdce mi zvieralo od strachu. Vtom som zbadal svoju ženu kľačať nad jednou z mŕtvol.

„Ruža! Poď rýchlo ku mne!“ zakričal som na ňu.

Vtedy modrokabátnici spustili paľbu. Pribehol som k Ruži, pretože na moje volanie nereagovala. Pri nej le-žala mŕtva Indiánka s dierou v hlave.

„Poď rýchlo, drahá, už jej nepomôžeš,“ ťahal som Ružu za ruku. Bola však v šoku. Stále s vytreštenými očami pozerala na mŕtvu Indiánku. Osamelý Medveď mi ju napokon pomohol vyložiť na koňa. Chcel som si k nej prisadnúť, ale dedo ma zadržal a prísne na mňa pozrel: „Zostaň tu, Jim! Tu je tvoje miesto! Bojuj! Bojuj za svo-ju rodinu!“

„Ale kto sa postará o Ružu?“ zvolal som zmätene.

„Iné ženy, neboj sa,“ odpovedal dedo a nečakal na to, čo urobím, odšikoval koňa s Ružou hlbšie do tábora, kde až tak nehrozila streľba.

Hľadel som za nimi s vierou, že bezpečne dorazia, kam treba. Nebolo vylúčené, že ďalší vojaci nezaútočia aj z opačnej strany. Miesto, kde som sa nachádzal, už bolo plné dymu. Vojaci vytrvalo pálili z pušiek, krok po kroku postupujúc vpred.

Popri mne prešiel starý náčelník Štyri Rohy. Smeroval na východnú stranu tábora, do blízkosti stromov, kde  niekoľko  iných  náčelníkov zhromažďovalo svojich bojovníkov.  Bolo  ich  možno  aj  cez  päťsto,  no zatiaľ neútočili. Zrejme vyčkávali, čo urobia vojaci. Modrá vlna uniforiem sa presunula ešte bližšie, zaľahla k zemi a spustila paľbu. Vtedy k nim vyrazili aj zhromaždení Indiáni. Vojaci zintenzívnili paľbu, čo spôsobilo, že niekoľko Indiánov sa zvrtlo späť, no mnoho bojovníkov obišlo vojakov a tým sa im dostalo poza chrbát. Vojaci sa rozutekali k stromom, od ktorých predtým vyrazili Indiáni. Tam sa znovu sformovali do línie a opätovali streľbu, no zatlačili sme ich ešte hlbšie do lesíka.

Keď som sa počas boja obzeral okolo seba, videl som známe tváre Oglalov, ba aj samotného Šialeného Koňa. To ma nadchlo, rovnako tak jeho povzbudzovanie: „Bojujte, bratia! Bojujte do posledného muža!“

Keď sme sa aj my dostali opäť medzi stromy, bitka sa roztrieštila na menšie bojujúce skupinky a jednotlivcov. Vojaci sa skrývali v poraste, odkiaľ na nás neustále strieľali, no naša prevaha bola čím ďalej väčšia. Objavila sa pri mne známa tvár Sivého Vlka. Lámanou angličtinou na mňa prehovoril, ukazujúc pri tom bokom:  „Ty pozrieť tam. Tam byť Krvavý Nôž.“

Pozrel som tým smerom a zbadal som majora Rena, celého zafŕkaného krvou, potácať sa pomedzi stromy a strieľať z revolvera, len tak, naslepo. Pamätal som sa naňho z pevnosti Abraham Lincoln. Odrazu padol k zemi ako podťatý.

Situácia sa vyvíjala naďalej v náš prospech. Vojaci bez svojho majora začali ustupovať smerom k rieke. Nešetril som svoju pušku, pozorne som mieril a strieľal vojakov jedného po druhom. V okamihu boli pri nich Hunkpapovia a dorážali ich nožmi alebo sekerami.

To, že vojaci ustupovali, vyprovokovalo Indiánov k ďalšiemu  útoku a nemilosrdne  dobíjali  vojakov-oneskorencov medzi stromami. Všade sa strieľalo, všade bolo plno dymu. Dostal som sa až k rieke, kde mnohí vojaci poskákali do vody a našli v nej smrť. V dravom prúde boli totiž dobrým terčom pre indiánskych strelcov. Do vody za vojakmi poskákalo aj mnoho Indiánov a tĺkli vojakov kyjakmi a sekerami. Zopár vojakom sa podarilo vyškriabať sa na druhý breh, ale Indiáni ich tam neprenasledovali.

Chcel som sa už vrátiť za Ružou, chcel som jej byť nablízku. Zvrtol som sa a bežal smerom do tábora, do ktorého ju dedo odviedol. Všade ležalo plno mŕtvych vojakov, ale aj Indiánov. Ženy spolu s deťmi dobíjali niektorých ranených vojakov palicami, tých mŕtvych vyzlie-kali a kaličili im telá nožmi alebo kameňmi.

Myslel som na majora Rena a v duchu sa spytoval, kde môže byť asi Custer a ostatní veliaci dôstojníci. Tušil som, že toto je len začiatok a že sa útok ešte neskončil. V tábore Hunkpapov panoval ruch, od úst k ústam sa šírila správa, že ďalší vojaci sa objavili na kopcoch nad riekou. Neviem prečo, ale bol som si v tej chvíli priam istý, že sa tam zhromažďuje Custerov oddiel. Šialený Kôň s asi päťsto Oglalmi na koňoch už vyrazili spomínaným smerom. Pridal som sa k nim. Pri tábore Sans Arcsov sme prebrodili rieku a zamierili do údolia, cez ktoré tiekol potok. Zovšadiaľ sa do údolia valilo množs-tvo Indiánov, stovky a stovky.

Vojaci na kopci sa sformovali do kruhového obranného postavenia a zahájili na nás paľbu. Bolo ich o čosi viac, ako som videl v oddiele majora Rena. Napriek streľbe sme sa štverali do kopca. Koňmo aj pešky, ako kto mohol. Vtedy sa podo mnou zatackal môj kôň, kvílivo zaerdžal  a klesol k zemi.

„Poď, chlapče,  sadaj  za mňa!“ začul  som nad sebou

hlas Osamelého Medveďa. Netušil som, odkiaľ sa tam zrazu nabral, ale nezaoberal som sa tým pridlho a poslúchol ho.

„Odviedol si Ružu do bezpečia?“ zareval som mu do ucha, keď som sa vyšvihol za jeho chrbát.

„Áno, nestrachuj sa!“ zareval aj dedo a mne odľahlo.

Vyrazili sme smerom k oddielu vojakov, ktorí bojovali organizovane: zopár ich vždy držalo kone, ostatní strieľali. Šialený Kôň preto nariadil, aby sme najprv pozabíjali tých, ktorí strážia kone. Bola to dobrá rada, pretože keď strážca koní dostal zásah, pustil uzdy koní a tie, vystrašené z hluku streľby, sa rozutekali na všetky strany. Čoskoro sa organizovaný odpor vojakov rozpadol, pretože nedokázali čeliť nášmu drvivému tlaku. Mnoho vojakov už bolo mŕtvych a bojisko sa roztrieštilo do menších skupín. Mal som pocit, že zvyšok vojakov sa snaží dostať na vrchol pahorku. Spolu s dedom sme zoskočili z koňa, pretože z pravej strany sa na nás rútilo zo desať vojakov.

Zranili niekoľkých z našich radov, aj deda do ramena. O chvíľu však hŕstku vojakov obkolesila vlna indiánskych bojovníkov. Tí dnes zažívali jedno víťazstvo za druhým. Možno to bolo spôsobené aj tým, že nebojovali iba za svoje ženy a budúcnosť svojich detí, dnes sa mstili za všetky neprávosti spáchané na ich národe za posledné desaťročia.

Ocitli sme sa v bezprostrednej blízkosti skupinky vojakov. Dedo aj napriek zranenej ruke napäl tetivu luku a vystrelil. Jeho šíp sa zabodol do hrude vojaka. Dedo sa potom začal oháňať sekerou a pustil sa do mladého, ani nie dvadsaťročného mladíka. Obďaleč bojoval Šialený Kôň s asi stovkou Oglalov a nemilosrdne riedil rady vojakov. Tí  už  očividne nevedeli ako ďalej. Strieľali už aj vlastné kone a schovávali sa za ne ako za barikády.

A vtedy som ho uvidel... Generála Custera aj so svojou slávnou Siedmou kavalériou. Ale už nevyzeral tak hrdinsky a arogantne, ako som si ho pamätal z pevnosti Lincoln. Tackal sa po bojisku, zmätene sa obzeral, bol bez klobúka, prostovlasý, podchvíľou vystrelil z revolvera a sem-tam čosi vykríkol. Jeho vždy čistučká uniforma bola teraz samý fľak a krvavá šmuha.

Keď som sa obzrel, uvidel som deda, ako sa na mňa radostne zubí a máva chumáčom vlasov. Napriek svojmu veku vyhral súboj s mladým vojakom. Vtedy mi ľavé predlaktie zachvátila ostrá bolesť. Pár metrov odo mňa som si všimol vojaka, ktorý po mne vystrelil. Zakrátko však bol už na onom svete, pretože dedo ho tam poslal svojím nožom, ktorý po ňom vrhol a trafil rovno do krku, len mu tak z neho vystrekla krv.

Znovu som sa obzrel na Custera, bol odo mňa vzdialený ani nie dvadsať metrov. Zastal, na tvári sa mu obja-vil začudovaný výraz, akoby sa práve dozvedel čudesnú novinu, potom klesol k zemi. Pozeral som na muža, o ktorom som vedel, že si chcel krvavou porážkou Siouxov zabezpečiť kreslo v Bielom dome. Nepocítil som z jeho skonu žiadnu ľútosť.

Bitka sa dostávala do svojej záverečnej fázy. Na vrchu pahorku sa zúfalo bránil zvyšok vojakov a z každej strany sa k nim približovali Indiáni. Zranené predlaktie mi krvácalo, ale nedbal som o to. Osamelý Medveď neúnavne zbieral skalpy a zastrkoval si ich za opasok. Bojový hurhaj utíchal, no všade bolo množstvo zvíreného prachu, dymu a smradu zo streliva. Ako v sne som vnímal jačanie Indiánok od rieky. K hŕstke vojakov na kopci sa prihnali Indiáni, vrhli sa na nich a zakrátko boli všetci  modrokabátnici  mŕtvi.  Najväčšia  bitka  v indiánskej histórii sa skončila.

Indiáni prepadli neovládateľnej eufórii, od radosti strieľali do vzduchu, jasali, ujúkali, hulákali! Privlastňovali si zbrane vojakov aj ich odev, obuv a klobúky. Nechcel som už dlhšie zotrvávať na tomto mieste. Chcel som byť čo najskôr pri svojej žene.