Popis

60 rokov slávnej skupiny

Začínajúca kapela Rollin’ Stones odohrala svoj prvý koncert 12. júla 1962 v klube Marquee. Zanedlho si do názvu pridali „g“, no podstatné bolo niečo iné – zažali iskru, ktorá sa rozšírila na požiar. Stouni sa upísali hudbe a dokonca aj po šesťdesiatich rokoch sa „valia svetom ako zhrdzavené staré tanky bez vojny“.
Na začiatku stála pätica obyčajných britských deciek, ktorým počarovalo afroamerické blues. Pri coveroch však dlho nezostali a blues premiešali s explóziou narážok na všetko možné – od žien cez sex až po drogy. A hoci sa o nich hovorilo ako o obyčajných „przniteľoch mládeže“ a „posloch samotného diabla“, napokon vytvorili hudbu, ktorá oslovuje dodnes.
Vlastne nielen to, postavenie kapely sa časom upevnilo. Elvis zomrel, Beatles sa rozpadli, no Jagger s Richardsom sú stále v sedle. Možno trochu obrástli machom, no valia sa hudobnou scénou ďalej.
Lenže ako sa z chlapcov na okraji spoločnosti stali hviezdy svetového formátu a predovšetkým značka? A za akú cenu? Spomenie si niekto na obete tohto prerodu? A vôbec, dá sa dielo tak jednoducho oddeliť od svojho tvorcu? Rolling Stones sú skrátka plní protikladov. V ich príbehu na seba narážajú sny a nádeje s prozaickými daňovými kalkulmi, pre ktoré opustili rodnú krajinu, aby sa napokon stali rockovým pamätníkom postaveným na hodnotách, proti ktorým odjakživa rebelovali. Sú dobrí, zlí, občas škaredí, no predovšetkým sú stále s nami.

Z anglického originálu The Stone Age (John Blake Publishing, Londýn 2022) preložil Matúš Kyčina.

Ukážka z textu

Možnože v 21. storočí skutočne nemajú miesto. Možno sa stali bezvýznamnými, ale nikto to nepovie nahlas. Ak ich však niekto vo svojom spravodlivom hneve posiela do dôchodku, zabúda na jednu dôležitú vec. Aj keby boli iba „drzí rasisti a sexisti“, prežili postupný úpadok rokenrolovej vlny, ktorý spôsobil, že hudobníci, čo prišli po nich, sa čoraz menej venujú samotnej muzike – skutočnej hudbe, ktorá berie za srdce, derie sa pod kožu a usádza sa v krvi. Ich piesne nás rozhýbali, uchvacovali, štvali a vzrušovali, tancovali sme a žili podľa nich. Dávali nášmu životu zmysel. Preháňam? Nie je to pre hudbu typické? Dostane sa nám do uší, vtiahne nás, zladí s ostatnými a zrazu zistíme, že nie sme na svete sami. Vraciame sa k dávnym hitom a hviezdam, hoci aj pre dúšok zabudnutej mladosti. Mladší už nebudeme, no sladká hudba nám pripomína, aké to bolo. No občas cítime aj isté rozpaky. Naozaj na vrchole stelesňovali tú najlepšiu verziu života, ktorý stojí za to žiť? Alebo to bol jeden gigantický podvod? Boli len kratučkým odlákaním od márnosti života, zachádzkou na ceste k nevyhnutnému zániku?