Popis

Eddie Jaku sa vždy považoval v prvom rade za Nemca, až potom za Žida. Bol hrdý na svoju krajinu. Všetko sa zmenilo 9. novembra 1938, keď ho nacisti zbili, zatkli a odvliekli do koncentračného tábora.
Počas nasledujúcich siedmich rokov musel Eddie denne čeliť nepredstaviteľným hrôzam. Najskôr v Buchenwalde, potom v Auschwitzi a nakoniec počas nacistického pochodu smrti. Prišiel o rodinu, priateľov aj o svoju vlasť.
Eddie však prežil, a preto si slávnostne sľúbil, že sa bude každý deň usmievať. Dnes verejne rozpráva svoj príbeh, delí sa s poslucháčmi i čitateľmi o svoju múdrosť a žije najlepšie, ako vie. Vzdáva tým hold všetkým obetiam holokaustu a verí, že je „najšťastnejším človekom na zemi“.
Eddieho biografia vyšla v roku 2020, keď autor dovŕšil sto rokov. Je to silná výpoveď plná bolesti, no v konečnom dôsledku aj nádeje, príbeh o tom, ako možno nájsť skutočné šťastie aj v tých najtemnejších časoch.
Kniha Eddieho Jaku sa dostala do užšieho výberu nominácii v kategórii literatúra faktu na ocenenie Indie Book Awards 2021 pre výnimočné nezávislé knihy.

Z anglického originálu The Happiest Man on Earth (Macmillan, an imprint of Pan Macmillan, London 2020) preložila Jana Melcerová.

Ukážka z textu

Len čo masy skončili s ničením majetku, pochytali Židov a hodili ich do rieky, na ktorej som sa ako dieťa korčuľoval. Bolo medzi nimi veľa malých detí. Na rieke sa nachádzal tenký ľad a voda bola mrazivá. Muži a ženy, s ktorými som vyrastal, stáli na jej brehu, odpľúvali si a smiali sa ľuďom, čo zápasili o život.
„Postrieľajte ich!“ kričali. „Zastreľte tých židovských psov!“
Čo sa porobilo mojim nemeckým priateľom, že sa z nich stali vrahovia? Ako možno urobiť z kamarátov nepriateľov, vyvolať takú nenávisť? Kam sa podelo Nemecko, na ktoré som bol taký hrdý, že som jeho súčasťou, krajina, kde som sa narodil, zem mojich predkov? Jeden deň sme boli priatelia, susedia, kolegovia a na druhý deň nám oznámili, že sme zaprisahaní nepriatelia.
Neraz myslím na tých Nemcov, ktorí sa tešili z našej bolesti,
a chcem sa ich opýtať: „Máte dušu? Máte srdce?“ Bolo to šialen¬stvo v pravom zmysle slova. Inak civilizovaní ľudia stratili akú¬koľvek schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Dopustili sa strašných zverstiev a čo je horšie, zabávali sa na tom. Mysleli si, že robia správnu vec. A dokonca aj tí, ktorí neklamali samých seba, že Židia sú nepriatelia, neurobili nič, aby zastavili masy.
Keby sa počas Krištáľovej noci postavilo dosť ľudí a povedalo: „Dosť! Čo to robíte? Čo je to s vami?“, dejiny by sa uberali iným smerom. Ale neurobili to. Vydesili sa. Boli slabí. A v zajatí svojej slabosti sa nechali vmanipulovať do nenávisti.
Napokon ma naložili na nákladné auto, na tvári sa mi miesili krv a slzy. Vtedy som prestal byť hrdý, že som Nemec. Nikdy viac.