Popis

TANEC S MŔTVOU SLÚŽKOU – úryvok z dramatickej pasáže pogromu:
 
Lustig už vie, že idú.
Jeho žena každú chvíľu vykúka z okna, ako keby sa nevedela dočkať a on na nej vidí, že má strach a on tiež, ja tiež, Hospodine, ty vieš, že tvoj národ nie je hrdinský, inými prednosťami si nás obdaril, Pane.
            Pltníci, čo splavujú z Mukačeva, boli ráno po víno, hovorili, že leto je už preč, jeseň že bude studená, že zima príde tohto roku skoro a bude tuhá, lebo vlci sa vraj spustili dolu k rieke a vôbec len samé zlé správy mali, len zlé. V poloninských vrchoch sa vraj strieľajú zbojníci s četníkmi, v celej Haliči pogromy na židov, v Sambore vypálili Mojše Weilovi krčmu a rabiho Felsensteina z Tarnowa priviazali nahého na vozík, do ktorého zapriahli svine a vozili ho po meste. A z niektorých dedín vraj berú po tieto dni židov, čo obchodujú s drevom a zvážajú ich sem dolu, do Nyíregyházy a že sa nevie prečo. Pltníci boli gójovia a všetko to rozprávali krčmárovi ako veľmi zábavné príbehy, vyškierali sa ako malí roztopašníci a odchádzali so smiechom, v dobrej nálade a z pančovaného Lustigovho vína sa im štikútalo.
            Už sú tu, už ich počuť pod oknami, ty to, Hospodine, všetko kočíruješ, viem, že si spravodlivý a viem, že ma nenecháš zabiť, iba ako by to naozaj bolo nevyhnutné. Daj, Ádónaj, nech mám aspoň dnes trochu šťastia, buď fér. Už sme so ženou prežili dva pogromy v Smolensku aj v Počinoku, a aj keď ma ten zver Piczely kopal a natrhol mi slezinu, aj to sme prežili, prežijeme, ak dáš pane, aj tento pogrom.
            Kiežby, Pane.
            A Piczely ten zástup dobehol pred vchodom do krčmy a prikázal im chvíľu počkať, povytiahol si fúzy, rázne otvoril dvere a tam nikde nikto. Tak tam chvíľku len tak stojí a pozerá na žida Lustiga, ktorý sa už hlboko poklonil a potom ešte raz a že teda pekne vítajú pána veliteľa a chce sa mu kýchnuť, ale zadŕža to kýchnutie tam kdesi v nose, čo keď si to pán veliteľ zle vysvetlia?
            Lebo, čo keď tu, v Sabolčskej župe majú povolenie kýchať iba maďarskí žandári, čo potom? Zhlboka sa nadýchne ústami a podarí sa mu nekýchnuť, čo pokladá za dobrý začiatok a za dobré znamenie. Ešte raz sa teda hlboko pokloní tej odpornej gójskej svini, čo si nám ju, Pane, do cesty poslať ráčil, aby sme si viac vedeli vážiť pokoja tých obyčajných dní bez pogromu a bez žandárov, bez krvavých dažďov.
xxxx
            Krčmárka v šenkovni si rozväzuje zásteru, pozrie cez krčmu k dverám na ulicu a tam stojí malý, prihrbený dedinčan a pri nohe má drúk obitý štvorcovými kováčskymi skobami, čo sa ním svine zabíjajú, čudná vec, že by sa niekto uprostred leta chystal zabíjať? Ibaže by sa voľačo iné malo zabíjať, nie ošípané, ale voľajaký iný statok.
            Tadiaľ ona veru radšej nejde, radšej prejde tuto cez výčap a cez dvor, to bude bezpečnejšie.
            Zásteru podá Lustigovi, prihladí si vlasy, obráti sa a vykročí, ale hneď aj zastane, lebo za jej chrbtom pred latkovými dverami do komory je krížom postavená lavica a na nej sedí ozrutná ženská, vyškiera sa na ňu a aj Lustig už teraz vidí, že ide byť zle. Vie aj on aj tá stará židovka vie, vedia oni obaja dobre, kto je tá babizňa v mužskej košeli bez goliera a s vencom červených drevených korálov na mohutných prsiach, mňa si vy istotne pamätáte, netvárte sa, že ste ma v živote nevideli, Mojžiša vášho nakazeného, svoloč jedna smradľavá, plemeno zlodejské, vrahúni nehanební, to som ja, Maruša Walazscikova, čo ste nám mlyn predali a čo máte môjho brata nešťastného na svedomí, prišla som, lebo ešte máme spolu nejaké účty.
            Piczely vie, že táto Maruša, že to je jeden z jeho tromfov, že tá tu bude dnes veľmi užitočná, že tá riadne prevetrá židákom faldy aj futrá a tak kráča k nej, šabľa mu štrngoce o dlážku, v pravej ruke nesie fľašku s pálenkou, v ľavej, ako inak, veržínko a usmieva sa, chápavo a vľúdne, nech je zrejmé, že uhorská kráľovská moc si svojich poddaných chráni, a že vždy stojí na ich strane.
            „Egéšegedre, len si daj!“
            Maruša si glgne pálenky, zapije vínom, tichučko, delikátne, čo by ste od takej megery veru nečakali, si odgrgne do dlane, zaslzí, zahreší po poľsky, potom žandárovi po maďarsky poďakuje, ešte raz si riadne glgne, potom fľašku vráti a vstane. A je to, ako keby vedľa Piczelyho vyrástol múr, celkom ho zatieni, taká je to ozruta, čosi úžasné, nečudo, že pred ňou chlapi utekajú, veď taká keď ťa zaľahne, tak ti je amen, to si ako v bani, zasypaný, ištenbizoň, fuj, aj s babou!
            „Ja som vám, židáci, ešte niečo dlžná, za môjho úbohého brata, čo si kvôli vám do hlavy strelil  a teraz je slepý, aj za moju neterku, čo sa predáva v Miškolci na stanici za misku perkeltu v kantíne, aj za celú našu famíliu, ktorú ste celú na bubon priviedli, dlho som na túto chvíľu čakala a dočkala som sa...ja dlhy vraciam, aj s úrokmi, židáci...dnes sa pokonáme.“
            Aj Jánoška sa poponáhľa a začne na celú krčmu vyratúvať, koľko si požičal od Taubeho, keď kupoval ten krám, čo tam predával gombíky, špagáty a nite a koľko chcel od neho úroku a ako potom podplatil žid exekútora a ako on prišiel o krám a ako mu ešte nakoniec aj vinohrad vzali, ako ho tie kurvy židovské celkom ožobráčili. Žena s deťmi mu utiekla kamsi do čertovej matere, do Prešova a on už vyše roka deň čo deň sedí v Lustigovej krčme a prepíja dom. Koňa a záhradu už prepil.
            Rozplače sa ten citlivý Slováčisko a Piczely sa mračí a hundre, nemá toho butatóta rád, hnusí sa mu, aj keď pravda je, že je užitočný, a teda nech ukáže čo vie, a žmurkne na neho. Vtedy Jánoška vyskočí a zo zadného vrecka nohavíc vytiahne rýchlym, holičsky elegantným a už napohľad nebezpečným pohybom britvu.
            „Chyťte mi ho, chlapi...podržte mi ho a ty, Lustigová, ty sa len dobre pozeraj, čo teraz príde… a dobre si to zapamätaj!“
            Krčmár už vie, čo príde, už tuší, ako ho ten gój ide ponížiť, už viem, Všemohúci, ako ma ideš trestať, aj keď neviem za čo. Že by za tú úžeru, Hospodine, ale z čoho mám žiť, prisahám ti, Pane, že to ja iba gójov úžerím, iba gójov, náš národ nie, nikdy, Pane.
            Chlapi držia Lustiga z každej strany za ruky, prevrátili ho horeznačky na stôl, ale veľa roboty s ním nemajú, lebo žid sa nepätí, nebráni sa, vie, že by to bolo ešte horšie. Ten malý vrtký Slovák s britvou v ruke sa zakráda drobnými krokmi ku krčmárovi, ktorý dvíha hlavu a vykrúca krk, aby čo najlepšie videl, kde sa ten zloduch práve nachádza. A zloduch sa blíži, usmieva sa, ale na krku mu navreli hrubé fialové žily, oči sa mu zamútili, dychčí a z privretých úst mu vychádzajú írečité slovenské slová, ktorým tu však nikto celkom nerozumie a znie to ako hrozivé melodické zaklínadlo, zlomyseľná a zlovestná pesnička.
            „Bojíš sa, čo? Riť ti už zovrelo, nošak? Ták, len mi ho podržte, tú sviňu špinavú z prasnice kotnej na svet privedenú, troštičku ho aj pridusiť môžete, mládenci, neuškodí mu, menej sa bude metať, veď aj tak o chvíľu skape… tááák, žid… tu som… Jánoška Ferdiš, meno moje, dobre si ma prezri, o všetko ste ma pripravili, ničoho nemám, spávam v stajni, žena ma nechala… a keď som chcel deťom na Vianoce kvintáky korčule kúpiť, požičať som si musel… tak som pochodil… dobre si ma prezri a zapamätaj si ma… ja som to posledné, čo na tomto svete vidíš… a teraz pozor!… najprv pajchele… ták… jeden po druhom… a teraz ma počúvaj, aj ty tam v šenkovni, Lustigová, aj ty počúvaj!… o tri dni vás prídeme tuto s pánom veliteľom skontrolovať a ak nebudete pokrstení a na fare ako riadni kresťania katolícki zapísaní, beda vám… potom už ti toho tvojho poneváča odrežeme a do papule ti ho napchám. Tak, hotovo, môžete ho pustiť, chlapci… tak, čo povedia, pán veliteľ, hneď je krajší, nie?“
            Jánoška ukazuje dokola všetkým tie židove pajchele a Lustigove zrazu takto odkryté uši akosi veľmi smiešne odstávajú. Zneuctili ma, Hospodine, zneuctili.
           „Naozaj, Lustig, krajší si, takto učlovečený, a o desať rokov mladší, chod sa pozrieť do zrkadla a ty krčmárka, ešte tri fľaše na stôl...“
            Krčmou zahučí radostný ohlas na to, ako si pán veliteľ Piczely držia slovo a Bélu to veru poteší. A tak sa mu to všetko vidí, že dnes sa veru zrúbeme pod obraz boží, ale veď čo, oslavujeme, tak čo? Oslavujeme, že sme židov dobehli, lebo oni chceli nás, ale ukázalo sa, že sme šikovnejší a onakvejší a fenét, a toť! a otcu materi, veru by sme im dnes mohli aj ukázať, kto je tu doma, aby si smradľaví židia nemysleli, že sa tu budú rozťahovať a kresťanov dusiť.
            A pravda je, že tisza-eszlárska židovskej krvi lačná čvarga, jedenásť maďarských a päť slovenských pltníkov a jeden holič z Prešporskej župy, štyria Poliaci, jeden, čo zbiera kožky a traja takí čudní, čo sedia pri dverách a len mlčia, dvaja rusínski pastieri oviec, jeden z nich je jednonohý, ale aj toho možno zarátať, a napokon aj tieto tri ovčiarske psy, všetci sú nachystaní pustiť sa do boja. Hotoví sú oni ísť sa biť za toho Krista na kríži, čo ho títo pekelníci umučili, lebo aj pán farár to predsa minule povedali, že oni sú skazou sveta, tak teda na zdravie, egéšegedre, šrácok, na zdravie, kresťania, a bite ich a po papuli a rež a rúbaj do krvi a tá zlá krv nech teda tečie potokom!
            Traja Poliaci v kabaniciach prepásaných remeňmi, za ktorými majú na chrbte zastrčené krátke sekery a na bokoch im visia kožené kapsy s klincami a skobami, to budú oni, tí špecialisti, čo ich spomínali pán sudca Barynai a nevedeli si ich vynachváliť, lebo vraj odvádzajú precíznu prácu. Takto, napohľad, sú to tesári, ale Béla Piczely vie, že celkom iné remeslo ich živí, že na inú prácu sú zjednaní, chvíľami bolo vidieť na ich tvárach tichú, zúrivú zlobu, ktorej sa on úprimne potešil, lebo na tunajšiu ustráchanú dedinskú čvargu sa nedalo spoľahnúť a to vedia aj urodzený pán sudca Barynai, a preto ich sem vyšikovali, vie ten dobre, veľmi dobre, čo robí, fiškus! Od prvej chvíle, čo si ich pred žandárskou stanicou všimol, nespúšťa z nich Piczely očí, lebo by mu tí traja zabijaci mohli skrížiť plány, lebo on tu musí dnes aj iné svoje veci vyriešiť, urovnať, sto zlatých rubľov, to je predsa majetok a teraz, keď je slobodný ako vták, tak je náramne bohatý, istotne je tým najbohatším žandárom v celých Uhrách i Haliči. Lenže neurobiť chybu, Bélinko, viďáz, viďáááz, fiam! Usmeje sa pod fúzy, lebo pálenku a víno už cíti v hlave a je mu v tejto prízemnej chvíli celkom jedno, čo od neho čakajú páni v Nyíregyháze či v Pešti, naozaj je mi to, urašág, celkom jedno.
            Tí traja sedia, vodnatými, belasými, akoby nevidiacimi očami, ktoré majú všetci rovnaké, možno sú to i bratia, pozerajú okolo seba, tváre majú celkom bez výrazu, odpočívajú, tú nenávisť na chvíľu odložili ako motyku, ako keď kopeš krumple a chceš si chvíľu vydýchnuť. Mlčky do seba prevracajú banky s pálenkou, mlčky trhajú prstami údenú rybu a pchajú si ju do úst, mlčky si lejú do úst mútny červenohnedý samorodák, čo ho Lustig krstí jablčným muštom a čo ho má v pivnici ešte tri sudy. Ozaj, bolo by treba sudy otvoriť, víno vypustiť a skontrolovať, či v nich tú podrezanú slúžku nedržia, musí povedať Jánoškovi, to je pravda, že mu to skôr nenapadlo, veruže tá mohla byť v sude schovaná, zo židákov všetko vystane, že mu to skôr nenapadlo!
            No v tej chvíli sa jeden z Poliakov, ten najväčší, postavil, chvíľu len stojí a kolíše sa, ako lajdácky ukotvený máj pred oknom frajerky, kolíše sa, ako keby váhal a rozhodoval sa, potom si lenivým pohybom posunie malý zelený klobúčik do tyla a vzápätí vyťahuje spoza remeňa na chrbte sekeru, zaženie sa a zatne ju do stola, junák je to, naozaj. Piczely na neho zrúkne po maďarsky, aby sa len krotil, schmatne pušku, čo mu mal na dosah opretú o stenu, zarachotil záverom a namieril Poliakovi rovno na brucho, ten však ako keby jeho výstrahu nepočul, ako keby ho ani nevidel, oči má zamútené, slepé, teraz zodvihol zo stola džbán s vínom, napil sa, rozohnal sa a hodil ho do obloka.
xxxx
            Lustig sa krčí v kúte za stolom, kričí na žandára, prosí ho, aby tú poľskú kurvu zastrelil, lebo mu všetko porozbíja a v tej chvíli sa Maruša Walasczikova zodvihne z lavice, schmatne odzadu krčmárku za vlasy a vlečie ju do stredu krčmy. Lustigová jačí, bije okolo seba rukami a tá mlynárka bez mlyna jej občas tresne hlavou o dosku stola a krčmárke už sa valí krv z nosa aj z rozbitých úst. Jednonohý pastier Pjotrik sa vrtí okolo barly, akože tancuje, jeho psy radostne vyštekujú, lebo Jánoška, hovädo sprosté, ich napája pálenkou a sám sa tiež teraz púšťa do tanca, čo tam na Hornej zemi tancujú ožratí holiči na svadbách, ale nič pekné na pozeranie to veru nie je.
            Ten veľký Poliak prešiel dvomi dlhými krokmi ku krčmárke, ktorá leží dolu tvárou na zakrvácanom stole, schmatol ju za golier a vlečie ju po dlážke do šenkovne, tí dvaja sa zodvihli a idú za ním, tak to bude pravda, čo sa hovorí o Poliakoch, Piczely sa uškŕňa, troch tá stará židovka neprežije, aj jeden jej bude dosť až do konca života. Aj Lustig to vidí, reve na Piczelyho, nech ju, preboha, zachráni, nech strieľa, že mu predsa zaplatili, že nech niečo robí. Béla to počuje a vôbec sa mu to nepáči, ale táto ožratá svoloč tu v krčme nevie vôbec, čo ten žid kričí. No Béla vie, že musí myslieť aj na seba, priloží flintu k plecu a strelí toho veľkého Poliaka do nohy. Výstrel zaburáca, Poliak zareve, pustí židovku, zvalí sa dolu tvárou na dlážku, z lýtka mu tečie krv a jeho kumpáni ho odterigajú na lavicu v kúte a keď Piczely skríkol, že mu majú priniesť sekery, tak poslušne prišli a vo vystretých rukách mu ich podali. Poslúchajú ho na slovo, dobre ich majú pán sudca vycvičených. Ja vám dám, všetkých vašich sedem svätých, banda poľská, tu som ja veliteľ, ja, Piczely Béla, a ja tu robím poriadky a ja som tu zákon. Ja.
            Zviazaní chrbtom k sebe musia potom krčmár s krčmárkou tancovať, čo je síce ťažké, ale výhodu to predsa len má, takýto štvornohý dvojžid tú tortúru ľahšie ustojí a rezkejšie tancuje, dobré nápady má ten butatót, to sa musí nechať. Maruša vyliezla na stôl a zhora ich polieva vínom, po chvíli sa pridajú dvaja z tých Poliakov, močia im pyšným oblúkom na hlavy a spievajú dvojhlasne takú akúsi voľajakú veselú o tom, ako Bohdan Chmelnický icíkov na ražni smaží, nezdajú sa veru oni, cholera pšakrev, kurva azaňát, ale dobrí sú to chlapi.
            Jánoška s niekoľkými dedinčanmi rabujú krčmu a komoru, aj pivnicu skontrolovali, vína je tam teraz vyše členkov, ale mŕtvu slúžku v sudoch nenašli. Pjotrikove psy opité pálenkou sa potácajú po dlážke a je to ukrutne smiešne, Piczely ešte nikdy nevidel opité psy, už dlho sa tak nezasmial, je to beťár, tento Jánoška, má nápady, aj keď je to butatót.
            Jednonohý Pjotrik sa v šenkovni rozháňa barlou, rozbíja poháre a banky po desiatkach, sklo sa sype a keď to Lustig počuje, tak žalostne narieka, sklo je také drahé, také drahé, Hospodine, veď vieš, Pane, aké sú gójske ceny, keď my kupujeme!
            Béla sa ticho, blažene usmieva, už cíti, ako sa mu ústa rozťahujú viac a viac, oveľa viac, než by chcel, a jeho uši, tie zasa naopak, počujú menej a menej a je mu sladko a ktosi ho stále nástojčivo núti, aby si zdriemol, ale on vie, že zaspať nesmie, lebo on je predsa všetkým žandárom v Sabolčskej župe za vzor a je v službe, no nie?
            Za oknami už vidieť, že na dvore sa modro zošerilo, čochvíľa bude večer, a tak si na tento židovský bál trochu posvietime a treba sa teda pričiniť, héj, chlapi, Maruša, zadarmo tu slopete, tak robte niečo!
            Z lavíc a stolov je o chvíľu už hŕba dreva, hranica až po plafón, táto dedinská bagáž je pričinlivá, len niekto musí tým gazemberom prikázať čo a ako, a na to sú tu predsa pán žandársky veliteľ. Teraz ešte priviažte Lustiga s tou jeho uvrieskanou kurvou sem, k tejto lavici a nakoniec prihoďte lampy, rozumie sa, že zapálené, nech sa židáci trochu osušia, celí sú zmáčaní, chudáci.
            Pozor, Bélinko, merkuj, viďáz, ečike, už je to akosi silno rozbehnuté. A čo, veď si to pán poslanec želali a pán sudca tiež čakajú, že bude zajtra referovať, a tak nech sa teda má aspoň čím pochváliť a potom, čo sa má hádam židákov zastávať, azaňát, na to predsa žandárov v Uhorsku nemáme.
            Nakoniec Jánoška so svojimi kumpánmi prigúľajú malý plechový súdok petroleja, pôvodne si ho chcel Ferdiš vziať, šikol by sa, veru, to by si mohol svietiť aj v kuchyni aj v izbici a aj vo dne, a istotne aj rok, ale toto bude, bohuotcuprisahám, lepšia zábava, ba veru, že lepšia, takúto vatru budú musieť vidieť páni až v Nyíregyháze, čo v Nyíregyháze, až v samej Pešti, nech len vidia, že keď na to príde, tak si vie chudoba porobiť poriadky aj sama, bez tých ich úradov. Tak veru, vie! Sestra sa začuduje, keď jej napíše, ako si tu ľudia sami porobili so židákmi poriadky, ako icíkom zakúrili!