Popis

Mafiánsky bos Michal Harvan je donútený bojovať do posledného dychu nielen za záchranu štátu, ale aj o život Sone – dievčatka, ktoré je jeho posledným spojivom s ľudskosťou. Stretne sa s najmocnejším nepriateľom, vplyvnou organizáciou založenou ešte dôstojníkmi Hlinkovej gardy, ktorá sa usiluje prevziať moc v krajine. Odhalí sprisahanie politických špičiek a zistí, že ciele štátneho prevratu sú oveľa hrozivejšie, než by si trúfol pomyslieť...
Akčný politický triler Nepriateľ štátu vyráža dych – strieda sa v ňom jeden nečakaný zvrat za druhým až do šokujúceho finále!

Ukážka z textu

Žena, ktorú pri chôdzi zachytil, taktiež stuhla na mieste a civela mu do očí, pootvorila ústa, no nevyšiel z nich žiadny zvuk, trvalo to sekundu, možno dve.
„Lena?“ dostal zo seba Harvan.
Láska z vysokej školy, maliarka Lena, bola to ona, no zároveň nebola, nevideli sa už viac než desať rokov, obaja sa zmenili.
Utrpenie a bolesť, ktoré zažíval i spôsoboval, sa na ňom podpísali, mal len tridsaťštyri, no vyzeral o desať rokov starší, po likvidácii mladého Vokoša mu vlasy na spánkoch osiveli.
S tým musel rátať, bola to daň za cestu, ktorú si vybral.
Aj Lena bola zostarnutá bolesťou a utrpením, mala z nej byť žena kvitnúca zrelou krásou a prekypujúca energiou, no pred Harvanom stála vysychajúca troska bez iskry. Musel sa sústrediť, aby v nej objavil aspoň náznak bývalej Leny, aspoň náznak toho, čím bola, keď bol aj on kýmsi iným v celkom odlišnom vesmíre.
Doktorka Anášová pochopila, že sa čosi deje, a vykročila k nim.
Lena hľadela Harvanovi do očí, z pohľadu jej pomaly mizlo prekvapenie, na okamih ho vystriedala bolesť, no vzápätí z nich vytryskol hnus.
„Nenávidím ťa,“ zasyčala. Zloba v jej hlase prenikla aj Harvanovým pancierom. „To ty si všetkému na vine, dúfam, že si spokojný. Prišiel si sa pozrieť na svoje dielo?“
„Nerozumiem,“ zamrmlal. Myslel na chvíľu pred piatimi rokmi, keď dal Vojtechovi Dracharovi príkaz, aby spolu s Labom a Bobom zmrzačili Leninho manžela – muzikanta Dávida. A to tak, aby už nikdy nemohol hrať.
Zaškerila sa, no úsmev, ktorý jej skrivil tvár do grimasy plnej nenávisti, bol príšerný.
„Dúfam, že skapeš! Dúfam, že si tu preto, lebo už skapínaš. Každý deň sa za to modlím! Modlím sa, aby si skapal, počuješ?!“
Dala mu facku, nestihol zareagovať. Podriapala ho na líci, nebolo to len zaucho, skôr zverský pokus rozdriapať mu nechtami líce aj tepnu.