Popis

Predlžujúce sa tiene a zlatisté lístie ohlasujú jeseň. K nej patria aj prehánky a dážď. Niektorí toto obdobie roka milujú, iní ho pre jeho melanchóliu nemajú radi. V partii okolo vrchného inšpektora Ledeckého sú väčšinou pragmatici. Dve vraždy nahlásené v priebehu niekoľkých hodín však nimi môžu poriadne zamávať.

V starom vojenskom bunkri pri rieke Morave objavia mŕtvolu dobitého mladíka. V parku, takmer v strede mesta, zasa mŕtvu školáčku. Jedna vražda surová a brutálne sfušovaná, druhá chladnokrvná a na prvý pohľad až povážlivo profesionálne dotiahnutá do konca.
Korejs tak „nafasuje“ svoj prvý samostatný prípad. Ledecký sa so zvyškom tímu rozbehne po horúcej stope. Násilná smrť dieťaťa pobúri celé mesto a ponorí ho do strachu. Vraždári chcú jediné – nájsť vrahov. Minimálne jeden z nich však svoje dielo ešte zďaleka nedokončil.
Dni plynú a v nemocničnom výťahu na Kramároch nájdu ďalšie telo. Smrteľne nebezpečné sa ukáže aj cestovanie autobusom. Okrem spôsobu zabitia obete nič nespája.
Akoby to nestačilo, unavení kriminalisti dostanú aj neželanú posilu. V priebehu pátrania po ľudskej beštii tak musia riešiť i napätie vnútri partie. Napriek všetkým slepým uličkám sa nakoniec predsa len dostanú k vrahovi. Ale odhaliť ešte neznamená dokázať. Neostane nič iné, len spoľahnúť sa na dôvtip. Vrah ukázal, že zabíjať vie. Kto podstúpi riziko, aby získal potrebné dôkazy?

V knihe Uplakaná jeseň autor voľne nadväzuje na predchádzajúce detektívne romány (Krkavčí súd, Vražda s pridanou hodnotou, Nenapravený omyl, Tiene minulosti, Prekliate dedičstvo), ktorých hlavnými hrdinami sú členovia bratislavskej „mordparty“. Vychádza pritom zo svojich skúseností elitného policajta, ktorý spoznal nielen príjemné, ale aj tienisté stránky slávy. Nič nie je čisto čierne ani biele. Podstatné však ostáva ? na konci dňa sa chlap musí vedieť pozrieť do zrkadla.

Ukážka z textu

Dobehla k výťahu. Ako prvé jej napadlo, že žena len zamdlela. Ležala na chrbte s rozhodenými rukami a pohľadom upretým do stropu. Oči mala nehybné. Za tie roky, čo pracovala v zdravotníctve, už mala dosť skúseností, aby vedela, čo to znamená. Bola mŕtva.
Napriek tomu sa k nej sklonila. Pokožku na krku mala ešte teplú.
Skontrolovala pulz, no nenahmatala nič. Až teraz zbadala, ako jej spod tela vytiekol na dlážku tenký pramienok krvi. Zašmátrala vo vrecku. Zbytočne. Jej mobil ostal hore v sesterskej izbe.
Zrazu mala pocit, že za sebou počuje kroky. Od strachu ju zamrazilo v zátylku. Prudko sa otočila. Našťastie, nikto tam nebol. Napriek tomu cítila, ako jej po chrbte stekajú kropaje studeného potu.
Opatrne vyzrela von.
Chodba bola prázdna.
Keď stíšila dych, začula za rohom šramot. Niečo kleplo o dlážku.
Takmer nedýchala. Srdce sa jej divoko rozbúchalo. Tep pulzoval v spánkoch. Pokúšala sa samu seba presvedčiť, že si to len nahovára.
Bezúspešne. Naozaj počula tiché našľapovanie.
Ten, kto zabil tú ženu, je pravdepodobne ešte stále niekde tu. Premkol ju nevýslovný pocit hrôzy, keď si uvedomila, aká je tu osamelá.
Ďalej už nevydržala. Opustili ju posledné zvyšky rozvahy. Strach zvíťazil. Zo všetkých síl začala kričať.