Útek do pekla

O leteckých esách, ktoré boli úspešné počas druhej svetovej vojny, sa popísalo veľa kníh. Väčšinou od nemeckých autorov. Ich hrdinovia nasadajú do lietadiel a mieria k nepriateľským zbrojovkám, opevneniam, mostom. O náletoch na miesta, kde nebola ani jedna zbrojovka, nestál žiadny muničný sklad či vojenský objekt, kde ale žilo niekoľko desiatok tisíc civilných obyvateľov nepísali. O protitankových strelcoch sa apoň môže povedať, že sa sústreďovali čisto na vojenské ciele. V priebehu druhej svetovej vojny hrali prím tankové jednotky. Na svetlo sveta tak priniesli nových hrdinov, protivníkov týchto hrozných zbraní, protitankových delostrelcov. Tí najúspešnejší boli považovaní za hrdinov len v okruhu svojich spolubojovníkov. Už na začiatku vojny sa ich vyprofilovalo niekoľko. Jedným z nich bol aj Gustáv Wendrinský, rodák z Bratislavy. Slúžil v rokoch 1940 až 1944 u Waffen-SS, konkrétne v 8. SS Kavallerie Division Florian Geyer. Behom nasledujúcich tvrdých ústupových bojov v Rusku zničil 45 tankov protivníka jediným kanónom ( 4 tanky pancierovou päsťou), čo je najvyšší počet tankov zničených jedným protitankovým delom počas druhej svetovej vojny (6 tankov T-34 za jeden deň!). Niektorí čitatelia môžu chápať túto knihu ako oslavu jednotiek Waffen-SS. Úmyslom autora však bolo ukázať, že vojaci so zlovestnými rúnami na výložkách síce spáchali strašné zločiny a zverstvá, ale boli súčasne aj najlepšími nemeckými vojakmi. Bolo medzi nimi aj tisíce mužov, ktorí v poľných jednotkách plnili svoje bojové úlohy po boku armády a na vojnových zločinoch sa nepodieľali. jedným z nich bol aj Gustáv Wendrinský. Či tak alobo onak, jeho meno zostane navždy synonymom pre protitankové eso.