Popis

Vtipná, inšpiratívna a prekvapivá kniha psychoterapeutky a novinárky vás zavedie do zákulisia terapeutických sedení, pri ktorých jej pacienti (a ona sama) hľadajú odpovede.

Lori Gottliebová je terapeutka, ktorá lieči pacientov v súkromnej ambulancii v Los Angeles, no pre osobnú krízu sa jej svet zrúti ako domček z karát. Na scénu prichádza Wendell, čudácky no skúsený terapeut a Lori sa ocitne v jeho ambulancii. S plešinou, vo svetri a v športových nohaviciach vyzerá ako z filmu. Kým Gottliebová skúma tajné komnaty duší svojich pacientov - sebeckého hollywoodskeho spisovateľa, mladomanželky s čerstvo diagnostikovanou smrteľnou chorobou, staršej panej, ktorá sa vyhráža, že spácha samovraždu, ak sa jej život do sedemdesiatych narodenín nezlepší, a dvadsiatničky, ktorá sa neprestajne zaplieta s nesprávnymi mužmi - uvedomí si, že všetci hľadajú odpovede na rovnaké otázky, aké si vo Wendellovej ordinácii kladie sama.

Gottliebová nás pozýva do sveta pacientov aj toho svojho, skúma pritom pravdy a výmysly, ktoré nahovárame sebe aj okoliu, kým balansujeme na lane napnutom medzi láskou a túžbou, zmyslom a smrteľnosťou, hrôzou a odvahou, nádejou a zmenou.

Román Možno by si sa mala s niekým porozprávať je revolučný svojou otvorenosťou, hlboko osobný, a predsa univerzálny sprievodca srdcom a mysľou. Ponúka nám ten najvzácnejší dar – odvážny portrét podstaty ľudskosti a odzbrojujúco vtipný, jasnozrivý opis našich tajných životov.

Z anglického originálu Maybe You Should Talk to Someone (Houghton Mifflin Harcourt USA 2019) preložila Svetlana Žuchová.

Ukážka z textu

Maj súcit, maj súcit, maj súcit.
V duchu si opakujem túto vetu ako mantru, kým mi štyridsaťročný muž, ktorý sedí oproti mne, hovorí, že všetci okolo neho sú idioti. Prečo, pýta sa, je na svete toľko idiotov? Je to vrodené? Alebo sa takými stanú? Možno, premýšľa, to súvisí s tou umelou chémiou v strave.
„Preto sa usilujem jesť biopotraviny,“ vysvetľuje. „Aby zo mňa nebol idiot ako všetci ostatní.“
Strácam prehľad, o ktorom z idiotov práve hovorí: o dentálnej hygieničke, ktorá kladie priveľa otázok („A na všetky očakáva odpoveď.“), kolegovi, ktorý iba kladie otázky („Nikdy nič nekonštatuje, lebo to by znamenalo, že niečo myslí vážne.“), šoférovi auta pred sebou, ktorý zastavil na oranžovú („Nevie, čo znamená ponáhľať sa!“), či o technikovi, ktorý mu v špecializovanej predajni nedokázal opraviť notebook („A vraj špecialista!“)?
„John,“ ozvem sa, no on sa púšťa do rozprávania nesúvislej príhody o svojej manželke. Nedarí sa mi ho prerušiť, hoci ma vyhľadal, aby som mu pomohla.
Ja som, mimochodom, jeho nová terapeutka. Predchádzajúca terapeutka, s ktorou vydržal len tri sedenia, bola „fajn, ale idiotka“.
„A potom sa Margo nahnevá, chápete?“ pokračuje muž. „No nepovie mi to. Iba sa správa nahnevane a ja sa jej mám opýtať, čo sa deje. Ale viem, že keď sa opýtam, najprv tri razy odvrkne: ‚Nič.‘ A možno na štvrtý alebo piaty raz vyhlási: ‚Dobre vieš, čo sa deje.‘ A ja sa ohradím: ‚Nie, neviem, ináč by som sa nepýtal!‘“
Usmeje sa. Širokým úsmevom. Usilujem sa nadviazať na ten úsmev – urobím čokoľvek, aby som monológ zmenila na dialóg a vstúpila s Johnom do kontaktu.