Putovanie k Styxu

Smrť je občas trpezlivá,

necháva to na ľudí,

veď sa v každom denne skrýva,

krúti toľko osudí,

hlava sa jej zamotá

až napokon usúdi,

že nás ešte poteší

aspoň lúčom slniečka.

Veď na pustom nábreží

práve na tom záleží:

naposledy, na údy,

troška svetla pod viečka.

*

Mlynček rokov zadŕha,

múčka na chlieb priesvitnie,

už sa zubí mitrha.

Aká je to krajina,

kde sa všetci stretneme,

ako sa v nej usína?

Už ju hľadáš na mapách,

riečky vlastných žíl

pod kožu si skryl.

*

Iba tušíš, počuješ,

nikto sa sem nevráti,

keď už dychčí na trati.

Pokým sviece dohoria,

zľahne zemina,

cez doliny, pohoria

poputuješ k Styxu.

Nesmieš si v ňom zaplávať

a byť druhým otrava.