Pomocné slovesá srdca (Úvod do krásnej literatúry)

 
 
 
Novinky
 
 
Košík
Váš košík je prázdny
 
 
Novinky e-mailom
 
 
 
 

Beletria

Pomocné slovesá srdca (Úvod do krásnej literatúry)

Vydavateľ: Kalligram
Počet strán:88
Väzba:viazana
Rozmer:220x150
ISBN:9788081012020
Jazyk:slovenský
Rok vydania:2009
Dostupnosť:Posielame ihneď
Pétra Esterházyho, jedného z najväčších súčasných maďarských, v Európe uznávaných spisovateľov, už naša čitateľská verejnosť vďaka vydavateľstvu Kalligram pozná z prekladov jeho románov Harmonia caelestis a Opravené vydanie, teraz máme možnosť začítať sa do jeho ďalších dvoch, voľne na seba nadväzujúcich próz
Bežná cena: 6,50 € Ušetríte: 12 %Vaša cena: 5,70 €
2

Popis

Pétra Esterházyho, jedného z najväčších súčasných maďarských, v Európe uznávaných spisovateľov, už naša čitateľská verejnosť vďaka vydavateľstvu Kalligram pozná z prekladov jeho románov Harmonia caelestis a Opravené vydanie,  teraz máme možnosť začítať sa do jeho ďalších dvoch, voľne na seba nadväzujúcich próz Pomocné slovesá srdca a Žiadne umenie (v origináli vyšli v odstupe viac ako dvadsiatich rokov, u nás  vo výbornom preklade Juliany Szolnokiovej bez tohto odstupu). Domáca aj zahraničná (vrátane našej) literárna kritika venuje autorovi náležitú pozornosť, takže nie je ľahké prispieť k reflexii jeho tvorby novými myšlienkami. Ak sa o to predsa pokúsim, robím tak v presvedčení, že spôsob autorovho písania nielenže dáva čitateľom a čitateľkám rozsiahle pole interpretačných možností, ale že priam prizýva k rozmanitosti interpretácií...

Dané je to okrem iného aj typom „príbehovosti“, ktorá charakterizuje autorove diela. Táto nesleduje vopred zadanú lineárnu trajektóriu s pevnými bodmi začiatku, centra a konca, ale je utkávaná ako textílie zo (zdanlivo náhodných) kúskov materiálu podľa (zdanlivo náhodného) vzoru. „Príbehovosť“ majúca svoju vlastnú chronológiu, utváraná ako sieť spájajúca časovo či priestorovo vzdialené body sprostredkujúcimi „okami“ a „uzlíkmi“, rozkrývajúca ich (spočiatku nevidenú) previazanosť. „Príbehovosť“ ako (občasný) labyrint rafinovane prepletených mikro-príbehov, metatextov a textov, dejov, pocitov. Protagonisti, udalosti, alebo aj spomienky sa vynárajú nečakane, opakujúc sa v čiastočne pozmenených kontextoch a podobách, ich pozadím je autobiografickosť prelínajúca sa s autofikciou, opis reality s imagináciou. Chvíľami akoby text bol prenechaný samoorganizácii, do istej miery sa vzdával usporiadanosti, záväzných pravidiel a pretekal celkom samovoľne, ide však, ako sa nazdávam, o dômyselnú kompozíciu...

„Ontológia príbehu“ sa utvára priamo pred našimi očami, splietajú ju asociácie pocitov, dojmov, spomienok, priam akrobatické jazykové kreácie s hojnými metaforami, parabolami, oxymoronmi. Text pripomína pestrú mozaiku s (takmer) nepredvídateľnými subštruktúrami, jednotlivé „naračné toky“ (občas až riavy, nespútané a prekvapujúce), sa dotýkajú, stretávajú, aby sa vzápätí opäť rozchádzali, sledujúc svoje korytá, no ani tieto korytá nie sú pevné, nepriepustné, naopak, prúdy mikronarácií cez ne presakujú, vlievajú sa do paralelných aj vzdialených korýt..., a to aj tých, v ktorých pretekajú texty iných autorov, v knihe Pomocné slovesá srdca sa to dokonca stalo stavebným princípom diela. Okrem tohto explicitného uvádzania textov od rôznych autorov nachádzame v prózach mnohé nepriame odvolania na diela svetovej či maďarskej literatúry, na osobnosti svetového či národného umenia, ako by autor nimi nenápadne zdôrazňoval kontinuitu a komplexnosť nielen umenia, ale aj ľudskej skúsenosti. Zdanlivo paradoxne práve v takejto spleti, v bohatej mnohovrstevnatosti, v rozkošatenosti môže mať literárny text nielen vzťah referencie k súčasnej alebo minulej realite (v tom zmysle sa stať aj dobovým dokumentom), ale zároveň vytvárať svoju novú literárnu realitu, nové univerzum, myslím, že v tomto zmysle sme oprávnení hovoriť o existencii takéhoto esterházyovského univerza...  

Obe knihy ma oslovili najmä troma motívmi. Tým prvým je motív pamäti, zapamätaného, rozpamätávaného, či sa už ono dotýka privátneho alebo spoločenského času, jeho kľukatení, napätí a kolízií. Fenomén pamäti je pre Esterházyho diela natoľko charakteristický, formotvorný a sujetotvorný, že odvažujem sa tvrdiť – ak o Joyceovi či Woolfovej sa hovorí ako o autoroch zachytávajúcich „prúdy vedomia“, o Esterházym by sa mohlo hovoriť ako o autorovi stvárňujúcom „prúdy pamäti“, pričom ono „zapamätané“ je situované do rôznych časov, priestorov, okolností, ba aj do rôznych postáv; neraz vzájomne protirečivé, no práve tým presvedčivé. Druhý motív súvisí s chápaním písania ako sebaprepisovania, s nanovo opakovanou, vždy trochu modifikovanou sebareflexiou a textovou sebareprezentáciou: s ustavičným zvnútorňovaním vonkajškovosti, s osciláciou medzi dvoma stranami hranice danej telom a mysľou píšuceho subjektu, resp. medzi telami a mysľami viacerých subjektov, čím sa spružňuje, relativizuje vzťah medzi Ja a Ty, My a Oni...

Napokon tretím, pre mňa najzávažnejším, je motív vzťahu matky a syna. V literatúre býva častejšie prítomný matersko-dcérsky vzťah, či už v súlade s jeho vymedzením u Simone de Beauvoirovej alebo v kontrapozícii voči nemu. Týmto vzťahom stvárňovaným spravidla autorkami (opierajúcimi sa aj o osobnú skúsenosť) zodpovedajú viaceré literárne obrazy otcovsko-synovských vzťahov, ktoré zase bývajú témou najmä mužských autorov. Oveľa menej je, nazdávam sa, diel z pera autorov, ktorých kľúčovou témou sú synovsko-materské vzťahy. Práve tento moment ma zaujal na oboch knihách Pétra Esterházyho; zobrazenie spôsobu, akým sa môže vyvíjať tento vzťah od detstva až po zrelú dospelosť, ba počínajúcu starobu, a predovšetkým spôsob, akým autor stvárnil završovanie matkinej životnej cesty, jej odchod, jeho vyrovnávanie sa s ním... Pre toho, kto nečítal tieto prózy, by možno znelo prekvapujúco a trochu znevažujúco, keby som povedala, že o matke a jej odchode rozpráva autor najmä cez futbal, cez spomienky na mamu fanúšičku, na ihrisko, kam chodievala ako na slávnosť a kam začala brávať aj svojho syna. Že nielen o jej živote a smrti, ale o živote a smrti iných a o ľudskom živote a smrti vôbec, sa v knihe hovorí len akoby mimochodom, napríklad pomedzi  opismi slávnych futbalových zápasov, futbalovej techniky – najmä ofsajdu (ten bol častou témou rozhovorov s matkou), futbalového trávnika či lopty... Čaro oboch kníh spočíva však aj pre mňa – futbalovú analfabetku – v tejto dômyselnej kombinácii opisov futbalových stratégií a stratégií v každodennom živote (spolu s pohľadom na stratégie tvorby literárneho textu), s opismi umenia futbalu  a umenia žiť (zomierať)...  Esterházyho knihy sú presne o tom, či sa už hovorí o tele a duchu (duši), o láske v najrôznejších podobách, vášňach, o radosti a bolesti (fyzickej, psychickej), o počiatkoch a koncoch, o metafyzike a náboženstve, o realite a snoch, o maskulinite a femininite, o všetkom ľudskom, čo ľudskosť potvrdzuje, a aj o tom, čo ju popiera...

Ak som prv spomínala, že v autorových textoch sa prelínajú naračné toky, že v nich dochádza k nečakanej alternácii či fúzii zorných uhlov, subjektívnych pozícií, samých subjektov rozprávania, monológov s dialógmi (pričom matka je takmer vždy prítomná – ak nie inak, príznačným oslovením, s akým sa obracala na svojho syna), tak teraz dodám, že v závere Žiadneho umenia dochádza aj k prelínaniu dvoch odlišných príbehov o vzťahu syna k matke, o jej živote a smrti; radikálna, až šokujúca inakosť príbehu inej matky a iného syna je však celým kontextom relativizovaná, ľudské je u Esterházyho nesmierne diferencované a autor jeho rozmanité podoby a priori ani nenadhodnocuje, ani neodsudzuje, vie, že patria do súhrnu ľudského bytia a tak ich chápe... Myslím, že aj to patrí k veľkému umeniu.