Jakub a obrovská broskyňa

Malý Jakub je sirota. Jeho dve tety, Chuduľa a Bacuľa, s ktorými žije, sa k nemu veru nesprávajú práve najlepšie - vytrpí si od nich dosť ústrkov, nadávok ba i bitky. Jeho život plynie bezútešne, plný tvrdej práce medzi múrmi záhrady a domu, bez jediného priateľa.

Jednej noci sa však všetko zmení: v záhrade vyrastie broskyňa obrovská ako dom. Kto býva v kôstke tejto rozprávkovej broskyne, by vás ani vo sne nenapadlo. Tiež by ste si iste nepomysleli, že tieto prečudesné a na prvý pohľad strašné tvory sa stanú Jakubkovými najlepšími priateľmi, s ktorými prežije fantastickú cestu ponad oceán.

Ukážka z knihy Jakub a obrovská broskyňa

Kubkove prestrašené očká putovali dokola po miestnosti.

Na kreslách a na pohovke sedeli nejaké tvory a pozorne ho sledovali.

Tvory?

Či skôr chrobáky alebo hmyz?

Tie sú obyčajne dosť malé, nie? Napríklad lúčny koník je hmyz.

No nazvali by ste ho hmyzom aj vtedy, keby bol veľký ako pes? Taký veľký ako veľký pes? Asi ťažko.

Oproti Kubkovi na druhej strane miestnosti sedel presne taký lúčny koník. Bol starý, zelený a veľký ako psisko. Volal sa Hopskok.

A vedľa neho sedela velikánska Pavúčica. Hneď pri nej bola obrovská Lienka s deviatimi čiernymi bodkami na červených krovkách.

Každý z nich bol usadený v honosnom kresle.

Na pohovke poblíž sa rozvaľoval Stonožiak a Červík.

Na dlážke v kúte ležalo čosi tučné a biele, čo vyzeralo ako Priadka morušová. Tuho to spalo a nikto tomu nevenoval pozornosť.

Každý z tvorov bol aspoň taký veľký ako Kubko sám. Vo zvláštnom zelenkavom svetle, ktoré prichádzalo odkiaľsi zhora, vyzerali na pohľad hrozivo.

„Som hladná!“ vyhlásila Pavúčica z ničoho nič, uprene hľadiac na Kubka.

„Aj ja som vyhladol!“ oznámil dedo Hopskok, lúčny koník.

„Ja tiež!“ povedala Lienka.

Stonožiak sa vzpriamil na gauči. „Každý z nás je hladný ako vlk,“ povedal. „Potrebujeme nejaké jedlo!“